Náhody neexistujú.

2. srpna 2016 v 15:41 | xoxo |  Novinky
VIAC V CELOM ČLÁNKU

Čím som staršia, tým viac začínam veriť na osud a prestávam veriť v to, že náš život je len jedna veľká náhoda. Rôzne "zážitky" a okolnosti, ktoré ma priam vykoľajili z miery ma nútia zamyslieť sa nad tým, či je náš život jednoducho takto predurčený, alebo čo sa so mnou deje. V poslednom čase si myslím, že každá jedna vec v našom živote má svoj dôvod. Je jedno ako a kedy sa stane, môžeme ju dokonca niekoľkokrát obísť, ale ona si nás jednoducho napokon vždy nájde. Poviem príklad. Spoznáš nového človeka, páči sa ti. Teda, ešte nevieš či sa ti páci, ale niečo ťa k nemu skrátka priťahuje. Dáš mu šancu, zatiaľ ide všetko hladko. Po pár stretnutiach si prestávaš byť istý či sa ti naozaj tak páči. Veď ti na ňom predsa vadí to, to a to - začínaš si na ňom všímať chyby. Nevadí, pomyslíš si, nemôžem predsa hľadieť len na chyby, musím v ňom nájsť len tie pozitívne aspekty (tu prvýkrát klameme osud). Človek ťa začína ignorovať. Prvotné nadšenie opadlo. Ty máš záujem ho naďalej spoznávať, jeho si už omrzel. Nevadí, možno, keď sa chvíľu nebudeme kontaktovať, potom si navzájom budeme chýbať (tu druhý raz klameme osud). Vidíte sa po dlhšom čase. Dni, týždne, mesiace... Na tom nezáleží. Vidíte sa a ty sa na stretnutie s ním veľmi tešíš. Budete spolu predsa po dlhšom čase, tak si možno konečne uvedomíš, na čom si. Konečne zistíš, či o teba ten človek skutočne stojí. Stretnete sa - najprv to vyzerá sľubne, ale ... Potom sa niečo neskutočne pokašle: strápniš sa/nemáte si čo povedať/si mu úplne ľahostajný/hocičo iné. Tu nás osud dobehol. Trápiš sa, pretože nedokážeš pochopiť to, ako nehorázne sa život pohral s tvojou neúmornou snahou. Plačeš, pretože o toho človeka stále stojíš, ale on už o teba nie - prerušil s tebou akýkoľvek kontakt, hnusíš sa mu. Na facebooku vidíš pri svojej poslednej spáve "zobrazené" a potom si uvedomíš, že si ťa zablokoval. Najhoršie na tom je, a to hovorím z vlastnej skúsenosti, že je ťažké uznať to, čo sa už stalo. Nedá sa to zmeniť. Neustále výčitky v hlave a scenáre o tom, ako by sa to bolo stalo keby ... Neustále hľadanie pravdy a dôvodov - prečo sa na mňa hnevá, prečo o mňa nestojí, prečo? A toto ma donútilo zamyslieť sa nad tým, že osud naozaj existuje. Neviem či to tak skutočne je, ale ako niekto verí v Boha (v ktorého ja neverím), začala som veriť v osud. Možno je to len moja fiktívna domnienka a mýlim sa, ale viera v osud mi dáva nádej, že môj život nie je stratený. Že všetky tie veci, tie zlé veci, ktoré ma nútia plakať, ktoré mi v noci nedajú spať sa nedejú bez príčiny. Že to tak jednoducho má byť. Rada by som verila, že náš život je ako kniha. Ale nekonečná kniha, taká nekonečná ako vesmír, do ktorej nám osud píše život. Neverím, že táto kniha je celá napísaná, pretože ako som už vyššie spomínala, osud môžeme klamať a on musí teda písať strany navyše, ale napokon sa aj tak dostane k takému koncu kapitoly, ako chce on. Rada sa cítim ako zrniečko prachu vo veľkom systéme, ktorý neriadim ja. Ak by som v osud neverila, jedného dňa, možno aj dnes, by som sa zaisto zbláznila, pretože všetky tie veci dejúce sa v mojom živote ma bolia, pália a neustále bublú ako vriaca voda v mojich žilách a kebyže to nemám na koho zvaliť, len na seba samú, už by som nechcela viac žiť. Často si predstavujem, aké jednoduché by bolo odísť - ako zašuchorenie lístia pri vetre, ako žblnkot vody v potoku či ako hrmenie pri búrke. Úplne nebadané. Predstavujem si, že hocikedy, aj teraz sa môžem jednoducho postaviť, pojesť všetky lieky čo doma máme a naveky zaspať. Alebo zobrať nôž či žiletku a počkať, až aj tá posledná kvapka krvi opustí moje telo. Je to na jednej strane vzrušujúce, ale aj veľmi desivé, koľko moci nad sebou máme. Doslova sa my sami držíme pri živote. Napadlo vám niekedy, prečo to trpiaci ľudia neurobia? Prečo, keď zo života prakticky nič nemajú, doslova prežívajú zo dňa na deň a nemajú akúkoľvek perspektívu do budúcnosti, prečo sa jednoducho nezabijú? Stále veríte, že to je len náhoda, že sú ešte nažive? Musí predsa existovať niečo, nejaký blok, ktorý nám bráni jednoducho vstať a zabiť sa. Ak by neexistoval, takmer nikto na tejto Zemi už by nežil, tomu verte.

Kebyže mám zhrnúť svoje myšlienky, poviem to asi jedným citátom: "Osud často stretávame na tej ceste, na ktorej sme sa mu chceli vyhnúť."

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 womm womm | E-mail | Web | 2. srpna 2016 v 20:53 | Reagovat

Napísané je to pekne, ale mám jednu pripomienku. Pre lepšiu orientáciu a delenie myšlienok by som osobne možno zvolil výraznejšie členenie textu. Čítalo by sa to možno jednoduchšie ako jednoliata masa, aj keď ide o prúd tvojich myšlienok a pocitov.

Čo sa týka toho o čom píšeš, ja osobne na osud neverím, teda je to pre mňa skôr náhoda. Napriek tomu, sa také veci stávajú bežne a aj Ty sa z toho nakoniec dostaneš a nájdeš niekoho s kým budeš šťastná ;-) Aspoň to Ti prajem :-)

2 xoxo xoxo | 2. srpna 2016 v 22:53 | Reagovat

[1]: Zdravím Ťa na mojom blogu womm ! :) Ďakujem Ti pekne za Tvoj názor, i keď... Možno si si preklikával moje staršie články, a ak aj nie, isto by si si všimol, že boli pekne štruktúrované. Každej myšlienke patril vlastný odsek. A to bolo preto, pretože to rovnako fungovalo v mojej hlave - úplne ako bublinky vo vani. Jednotlivo vyletovali a keď už som sa s nimi nechcela trápiť, jednoducho som ich praskla.

Ale teraz tá tekutina v mojej vani pripomína skôr ťahavú lávu, ktorá páli všetko, čo sa jej dostane do cesty. A už vôbec netvorí bublinky, všetky myšlienky sa na mňa lejú ako jedna neodbytná masa. Myslím, že to je tá "vec", ktorá ovplyvnila aj moje... nazvime to vyjadrovacie schopnosti.

Taktiež Ti ďakujem za vyjadrenie svojho názoru na osud - ako som povedala, pre mňa je to už len posledná záchrana, v čo veriť. Ďakujem  aj za prianie a podobne Ti prajem všetko dobré do života! :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama